Postrehy z Grécka

Intro

Pred niekoľkými rokmi ma v jednom atlase zaujala fotografia s kúskom polozrúcaniny s popisom, že to je palác v Knosse na Kréte. Zatúžila som raz si to miesto naživo pozrieť. Sen sa mi nedávno splnil a podarilo sa mi navštíviť tzv. kolísku európskej civilizácie - Krétu a zároveň si tam aj užiť mora.

Zub

Keďže u mňa asi nemôže nič prebiehať bez problémov, tak i vytúžená dovolenka nezačala celkom ideálne. Na Krétu sme sa mali dopraviť lietadlom z bratislavského letiska v štvrtok skoro ráno. V stredu sa nám podarilo pohodlne zviesť sa autom s mojimi kolegami a poobede som sa ešte stihla stretnúť s kamarátkou, ktorá bola v Bratislave na služobnej ceste a ukázať jej Bratislavský hrad a centrum Bratislavy, pretože dovtedy videla z Bratislavy prevažne len Petržalku a z toho súdila, že je Bratislava škaredá (Bratislavčania, odpusťte jej to, musíte uznať, že keď niekto vidí len Petržalku, tak si to myslieť jednoducho musí). Tak sme sa tri Košičanky stretli v Bratislave.
V noci pár hodín pred odletom som sa zobudila na bolesť zubu. Ostávalo mi jediné, nájsť v Bratislave zubnú pohotovosť. Zobudila som kolegu (veľmi nerada, keďže je to project manager), aby ma tam odviezol, ale údaj, ktorý som našla v zlatých stránkach bol neaktuálny. Našťastie, na mieste bývalej pohotovosti visel oznam, kde sa pohotovosť presťahovala. Podarilo sa nám ju nájsť a tam nás privítala sestrička ... teda, nebola to sestrička, nakoľko to bol mladý chalan s trošku "prihriatym" tónom hlasu (inak bol zlatý). Zubár bol naopak dosť mrzutý a nepríjemný starý chlap. Aj keď som bola z bolesti mimo, tak som sa mu snažila vysvetliť svoj problém. Tak mi vyvŕtal zo zuba pastu, dačo tam dal, zaplatila som (akurát také množstvo slovenskej meny som v peňaženke mala) a bežala preč od toho nepríjemného chlapa.
Zásah zubára nepomohol, ale nemala som vôbec chuť vidieť ho znovu a tak som do lietadla nasadla s bolesťou zubu.
Už po prílete na Krétu som sa delegáta spýtala, či je možné riešiť aj problém boľavého zubu. Zavolal lekára a ten za mnou poslal mladú lekárku (zubárku?). Aj som mala obavy, akí sú Gréci lekári, ale potom som si spomenula, že prvý známy lekár bol Grék.
Lekárka bola veľmi sympatická a milá, typická Grékyňa (Kréťanka?) s tmavými až čiernymi vlasmi a veľkými tmavými očami. Potrápila som svoju úbohú angličtinu, kým som jej vysvetlila svoj problém a s nedôverou som sa pozerala, že mi len predpisuje lieky - proti bolesti a antibiotikum. S receptom sme teda išli hľadať lekáreň.
Bolo pár minút pred druhou, teda pár minút pred začiatkom siesty, keď sme našli domček s nápisom PH(teda, bolo tam grécke písmeno fí)APMAKEON. Prešedivelý, starší pán, Grék, stále dobre vyzerajúci (to opisujem stále toho istého) pokojne s cigaretkou v ruke recept vzal, pomaličky, nenáhlivo podonášal lieky, prelepil z krabičiek nejaké nálepky na recept, napísal ako často mám lieky brať, vypýtal peniaze, lieky krásne starostlivo vložil do taštičky, recept zopol s účtenkou a všetko spolu mi podal. Páčil sa mi jeho výraz na liek proti bolesti: "pain-killer".
"pain-killer" som mohla brať najčastejšie každých šesť hodín, pričom pol hodiny trvalo, kým zabral a po tri a pol hodine prestal účinkovať, tak som bola zo zubu nešťastná a mala jednu ťažkú noc. Na druhý deň zub našťastie prestal bolieť aj bez "pain-killera". Musím uznať, grécki lekári vedia, čo robia, hoci moja zubárka tu u nás na Slovensku nadávala, že mi antibiotikum dali len na 4 dni.

Let

Let bol úžasný. Po nedospatej noci nás moj kolega doviezol pred štvrtou ráno na letisko, zobrali sme batožinu a pridali sa ku skupinke čakajúcich ľudí pred okienkom cestovky. Všetko išlo v pohode, podali sme batožinu (venovali jej ešte dlhý pohľad s myšlienkou, že možno ju vidíme naposledy), potom si nás presúvali do stále menšej miestnosti a nakoniec sme sa dostali aj do lietadla.
Ešte pred naším letom sme si stihli pozrieť odlet iného lietadla. To potom, čo "zožralo" všetkých cestujúcich, začalo riadne hučať, až z neho išiel strach, hoci na zemi vyzeralo skôr nemotorne. Potom rolovalo na dráhu a po chvíli sme už videli, že vzlietlo. Toľkokrát videné vo filmoch, ale takto naživo ma to opäť udivovalo.
V lietadle som dostala miesto pri okienku, z ktorého som mala výhľad na pravé krídlo. Posledná smska, vypnúť mobil, počúvnuť a pozrieť inštruktáž, zapnúť pás, prežehnať sa (no, to v mojom prípade nie), skontrolovať, že pod sedadlom ozaj je záchranná vesta a lietadlo už začalo rolovať.
Podľa toho, že ma čosi vtláča do sedadla mi bolo jasné, že lietadlo je už na dráhe a prudko zrýchľuje. Bol to veľmi zvláštny pocit, keď sa lietadlo odlepilo od zeme. Pripadalo mi to priam neuveriteľné a napriek boliacemu zubu, bolo mi úplne super (práca endorfínov?).
Slnko ešte nevyšlo, práve len svitalo a mestá a dediny ešte boli osvetlené. Jediné, čo sa mi podarilo ozaj rozoznať bola vinúca sa stužka Dunaja a potom rovina ... a to bude Maďarsko ... a potom kopčeky .. a to bude Juhoslávia ... a potom more ... tak to je už určite Grécko. Zaujímavé, že krajina pod nami sa menila len pomaly a my sme predsa išli obrovskou rýchlosťou na juh.
Tam dole pod nami sa práve zobúdzali ľudia a niektorí z nich možno pozreli hore a povedali si: "Aha, lietadlo." ako to občas robievam ja. Tentoraz som ale nebola tamdole, ale v tom lietadle.
Najlepšie na lete bolo, že som mala pocit, že sedím niekde len tak doma vo svojej izbe. Ten pocit prerušovali len chvíľky, keď pilot korigoval smer alebo keď robil nejaké zmeny vo výške. To bolo úplne cool.
Počas letu nad morom, bolo už Slnko pekne vysoko. Čoby nie, veď sme leteli 2 hodiny a vlastne sme šli jemne na východ. Takže som si všimla ostrov veľmi zvláštneho tvaru. Ten ostrov mal tvar kosáka (moja babka vidiac mapku to skôr prirovnala ku kakajúcemu psovi - to sa jej ozaj podarilo), nebol veľmi veľký a veľkú jeho časť zaberalo letisko. Ako som sa neskôr dozvedela, išlo o ostrov Théra alias Santorini.
Čoskoro po tom som už zbadala veľký ostrov a nemohol to byť žiadny iný než Kréta. Lietadlo začalo klesať a preleteli sme ponad pristávaciu dráhu. Ešte viac sme klesali, prešli až nad more a lietadlo začalo klesať po špirále. Klapky na krídle zmenili náklon a na chvíľku sme sa ocitli vo "vate" - v zhluku mráčikov (ktoré sa naokolo nezvyčajne rýchlo hýbali). Opäť sme sa dostali nad pristávaciu dráhu, klesali, klesali, pocítili, že podvozok sa už dotkol zeme a pilot začal silne brzdiť. Keď sme zastali, odvďačili sme sa pilotovi za hladký let a mäkké pristátie potleskom. Neviem, či každým, ale mnou prešiel akýsi pocit eufórie. Bolo to proste super.
Po tom, čo nám miestni colníci vhodili pečiatky do pasov, išli sme si zahrať hru "uchyť si batožinu". Myšlienky uchytiť si ich čo najviac rýchlo abortla skutočnosť, že tú batožinu treba aj niesť. Tak sme si vystriehli tú našu a správne nasmerovaným chmatom stiahli z pohyblivého pásu. Vyšlo to hneď na prvý raz.

Prvé prekvapenia

Úplne prvá vec, ktorá ma zaskočila, bolo písmo. Neuvedomila som si predtým, že Gréci nepoužívajú latinku, ale grécke písmo. Nápisy sa mi proste nedarilo čítať. To vie človeka celkom pekne zmiasť.
Ďalšia vec, ktorá ma prekvapila, bol neporiadok. Teda, neudržiavané kúsky zeme s rôznymi suchými burinami a staveniská okolo mnohých domov. Takže to dávalo človeku aspoň trochu pocit domova.
Neskôr ma prekvapovala hornatosť Grécka. Sprievodkyňa na jednom z výletov povedala, že: "in Greek you have to climb everywhere" - všade treba liezť a naozaj mala pravdu, mnoho zaujímavých miest je v horách a na kopcoch, ktorých je v Grécku požehnane a nie sú to žiadne malé kopčeky, mnohé cesty sú tam ako také zdvoj až ztrojnásobené Branisko (pred postavením tunela).

Ubytko

Bývanie bolo v apartmánoch. My sme dostali ubytko v Relaxe. Najlepšie na ubytku bolo, že tam bol bazén a z balkóna sme dokonca mali na neho výhľad. Proste sen. Ku pláži stačilo len prejsť cez cestu a tabepnu (tavernu) alebo hotel. Potešil aj veľký balkón, na ktorom sme si zvykli dávať raňajky alebo obedovečeru alebo len tak posediet pri šálke kávy alebo čaju.
Proste, ráno vstať, zaplávať si v bazéne, potom raňajky na balkóne a čo viac môže človek k šťastiu potrebovať? (no hej, čo-to by sa našlo)

More

More je geniálny vynález. Je nespravodlivé, že také Grécko má z neho tak veľa a Slovensko ani kúsoček. No škoda.
Po dvadsiatich rokoch som sa konečne namočila do mora. Najskôr sme vyskúšali len prechádzku po pláži. More bolo príjemne teplé, nohy sa jemne zabárali do piesku, vlny obmývali členky, more šumelo a vial "slaný vítr". Ako banálne to znie a aký úžasný pocit to je.
Ďalší deň som sa konečne aj namočila do mora, ale kvôli vysokým vlnám som sa nepokúšala plávať, len som sa nechala kolísať vlnami. Aj tak to bola zábava.
A stavala som pieskové hrady, prvý nebol veľmi vydarený , ale bol predsa len prvý (predsa som ešte nemala potrebné "know how" a ani príslušný "equipment" - vedierko, lopatku a pod.). Druhý sa podaril celkom pekný, ale vlny mi ho rýchlo zničili. Z tretieho mi namiesto hradu vyšla poschodová torta, takže som nakoniec stavanie pieskových hradov vzdala. Veď i len tak sedieť na brehu, počúvať šum mora a pozorovať vlny má svoje čaro. Je to až neuveriteľne ukľudňujúce. Môcť si to tak niekde schovať do škatuľky a v prípade potreby použiť.
Keď sa more ukľudnilo a vlny zmizli, konečne som si zaplávala. Ale fuj, more je slané, s tým som akosi nerátala. Teda, že more je slané vie aj malé dieťa, ale nerátala som s tým, že to budem pri plávaní tak cítiť. Zvykla som si po čase a pozorovala rybky, čo sa tam preháňali a aj nejaké hviezdice, potápala sa za mušľou, ale keď som zistila, že má ešte obyvateľa, tak som ju vrátila späť moru. V mori sa však trochu ťažko pláva ku dnu, príliš nadnáša.

Samaria

Samaria je údajne najdlhšia roklina v Európe. Meria 16 km a prechod ňou bol zorganizovaný tak, že sa ide z výšky cez 1200 m nad morom až ku moru. Ako ľahko to znie, ale ...
Vstávali sme skoro ráno, aby sme sa vyhli horúčavám. Pri nastupovaní do autobusu sa nás anglicky hovoriaca grécka sprievodkyňa pýtala, či vieme anglicky. Odpovedala som, že: "a little bit", na čo odpovedala: "bless god". Ako som neskôr zistila, zo všetkých Čechov a Slovákov na tom výlete som jediná ako-tak rozumela anglicky, tak som spadla do role nedobrovoľnej tlmočníčky aj so svojou úbohou zabudnutou nepoužívanou angličtinou.
Ešte počas tmy nás autobus vyviezol do hôr. Našťastie že počas tmy, fakt by nebolo dobre vidieť, po akých serpentínach ponad aké zrázy nás to vodič vozil. Grécka sprievodkyňa všeličo rozprávala a rozprávala a napodiv som jej celkom slušne rozumela. A páčil sa mi jej prízvuk, mal taký svoj šarm.
Na mieste začiatku túry nás autobus "vypľul" do chladného skorého rána. Práve začínalo svitať. Všetkých Čechom a Slovákom som vysvetlila, kde je po prechode roklinou "meetpoint" a mohla som sa sama konečne vybrať dolu roklinou.
Hory naokolo boli biele - vápencové a flóra bola úplne iná než tá u nás. Na prvý pohľad to mohlo pripomínať Tatry, ale na druhý už ozaj nie. Stromy boli úplne iné a skaly pod nohami nebola žula, ale vápenec, ktorý miestami celkom pekne kĺzal.
Roklina začínala dosť strmo. Pripojil sa k nám jeden mládenec a chvíľu sme sa rozprávali. Vysvitlo, že je poštár a trochu ma zahanbil, keď vravel, že si vyhľadal nejaké informácie o rokline na Internete a ja informatička, čo v práci sedím pri Internete som si nič o Kréte a Samárii nevyhľadala. Dostala som plný zásah.
Mama akosi išla dosť pomaly a nechcela som ju nechávať samu, tak som ju čakala, takže sme čoskoro zaostali. Keď nás sprievodkyňa predbiehala, tak sa pýtala, či je všetko OK, že ideme pomaly a že si máme strážiť čas a neoddychovať dlho. Tak sme si robili prestávky len na jedlo (aj to postojačky) a pitie mimoriadne chutnej vody z mnohých prameňov.
Niekde písali, že sa scenéria v Samárii každú chvíľku mení. A naozaj, lesy s borovicami, vystriedala krajina s prevažne oleandrami a rôznymi inými kriakmi. Avšak hľadať tam trávu alebo machy by bolo márne. Zato som však požmolila konárik jedného kríčka veľkosti čučoriedkového kríku a ovoňala - ten nenápadný sivý kríček bolo oregano.
Ešte nižšie, keď sa už roklina zúžila, nastúpila oblasť samého kamenia a začínali sme byť z tých šutrov zúfalé a unavené a aj ostatní turisti vyzerali, že toho kamenia už majú po krk. Trochu oživenia nastalo pri mieste zvanom "portos", anglicky "gates" teda brána. Je to najužšia časť rokliny, ktorá aj indikovala, že k moru už nie je ďaleko.
Roklina sa znovu začala rozostupovať, Slnko bolo už vysoko a začínalo pražiť. Posledné dva kilometre k moru sme prešli už len zo zotrvačnosti. Odmenou však bol kúpeľ v krásne čistom a pomerne pokojnom Lýbijskom mori. Vlnky vymasírovali boľavé nohy a mohli sme ísť na loďku.

Gramvousa

Fínska delegátka podávala svojim zverencom niečo ako Kinedryl a stewardka na lodi na každý stolík diskrétne pripravila sáčky. Gratulovala som si, že som raňajky jedla už dávnejšie a dúfala, že ich neuvidím znova. Začínal výlet na starú benátsku a chvíľku aj pirátsku pevnosť na ostrove Gramvousa a do lagúny Balos - kúsku raja na Zemi.
Neveľká výletná loďka sa zaplnila turistami z rôznych končín Európy a vyplávala z pokojného prístavu na šíre more. Silný vietor vytváral obrovské vlny, ktoré loďku pohojdávali ako hojdacieho koníka. Poznáte ten pocit, keď idete tiahlo autom rýchlo po ceste, ktorá klesá? Presne taký pocit som zažívala, keď naša lodička skĺzla dolu po vlne. A kým sme došli k ostrovu, bolo tých vĺn požehnane, tak to išlo ako na húsenkovej dráhe. Pozorovala som kvapky vody, ktoré lietali, keď loď rozrazila vlnu. Občas nimi prebleskla dúha. Tak sme sa pohojdávali na vlnách dopredu a dozadu, niekedy nebezpečne na boky (až som pozerala, že kde sú záchranné vesty) a občas aj špirálovite. Moje raňajky našťastie vydržali na svojom mieste a ja som ozaj pochopila, o čom more je. Podozrievam kapitána, že presne o to mu šlo. Ukázať to tým suchozemských krysám.
Ak sa niekedy budete chcieť zbaviť nepohodlného partnera alebo svokry alebo takého niekoho, zoberte ho na Krétu a konkrétne na pirátsku pevnosť na Gramvouse. Sú tam také perfektné neoznačené neohradené diery a zrázy. Stačí pri fotení správne navigovať: "ešte trošku dozadu, ešte trochu môžeš ..." a máte to. A pri nastupovaní na loď nikto nekontroluje, či nastúpilo toľko ľudí ako vystúpilo. Dokonalé miesto na zmiznutie nepohodlnej osoby.
Pri lagúne Balos zakotvila loď ďalej od brehu a ku brehu ľudí privážal motorový čln. Odvážlivci mohli k brehu sami doplávať. No, som mäkká a nevyskúšala som si to, žiaľ. Mohlo to byť cool skočiť do štvormetrovej vody a plávať asi 200 metrov ku brehu.
Do lagúny Balos sa dá dostať len loďkou. Vo vode po členky so svetlučkým pieskom a príjemným na nohy ako zamat sa ľahko hľadali mušle a príjemne sa vystrájalo. Chvíľku som tam naháňala jednu malú rybku. Ja viem, nemala som šancu. Maximálne pohodové miesto.

Santorini

Podľa niektorých teórií práve súostrovie Santorini bolo bájnou Atlantídou. Teda, kedysi to bol jeden okrúhly ostrov, ktorého stred sa mohutným výbuchom sopky pred mnohými rokmi prepadol do mora a vzniklo súostrovie piatich ostrovov. Výbuch tejto sopky sa kladie aj do súvisu so zánikom minojskej civilizácie na Kréte. Ostrov bol osídlený už pred výbuchom sopky, o čom svedčia vykopávky. Avšak ľudia ešte pred výbuchom sopky ostrov opustili.
Je pre mňa záhadou, že sa tento ostrov opäť pokúsili po rokoch ďalší ľudia osídliť. Niet tam stromov a aj pitnej vody je pomerne málo. Krajina vyzerá až bezútešne, Slnko silno praží a niet pred ním úniku. Tu si asi každý človek dobre rozmyslí každý svoj pohyb.
Protikladom ku krajine sú milé biele, ale aj farebné domčeky. Kostolov a kaplniek s modrými kopulami je na ostrove tak veľa, že pravdepodobne pre každú rodinu je jedna (ak nie viacej).
Na ostorove Théra je niekoľko dediniek (mestečiek?). Podarilo sa nám navštíviť tri.
Pirgos býval hlavným mestom ostrova. Je to pôvabná dedinka s bielučkými milými domčekmi a krivoľakými uličkami plnými schodov a miestami minitunelov. Žiaľ, boli sme tam len kratučko a to nestačilo na precítenie ducha tohto miesta.
Ia je vraj jedno z najkrajších miest v Grécku. Mňa zaujalo možno viac kvôli svojmu menu. Ia totiž robia zvieratká, ktorých je na ostrove pravdepodobne najviac.
Fira je momentálne hlavné mesto Théry. Týči sa na kopci (ako vlastne väčšina miest na Thére) a od prístavu sa do nej dá dostať 530timi schodmi (tak sa aspoň píše). Ďalšia možnosť je zviesť sa lanovkou alebo na chrbte somára po schodoch (za tri eurá). Keďže moja mama netúžila zviesť sa na somárovi, tak som musela na takýto zážitok taktiež zabudnúť (hoci celkom by ma zaujímalo aké to je, či je to iné než na koňovi). Tak sme si oslov užili aspoň pri schádzaní do prístavu po schodoch, teda, užili sme si skôr ich "arómy".
Cestu na somárovi si však zvolila miestna nevesta. Nie, neviezla sa na svojom čerstvom manželovi, ten somára viedol. Úžasný obrázok, nevesta v krásnych bielych šatách na oslíkovi. Neznie to strelene?

Knossos

Na Knossos som sa vážne tešila. Veď sa k nemu viaže pár gréckych bájí. Každý určite pozná báj o Minotaurovi zavretom v labyrinte a Daidalovi s Ikarom.
Cestou na Knossos som si spomenula na ešte jeden z dôvodov, prečo chcem Knossos vidieť na vlastné oči. Dávno, dávno, až som takmer na to zabudla, som hrala adventúrku Indiana Jones and the Faith of Atlantis. Vystupoval tam aj Knossos ako miesto, odkiaľ Jones vchádza do stratenej Atlantídy. Hneď na mieste som zistila, že autori hry sa aspoň v jednom fakte o Knossose mýlili. Nie je blízko pri mori.
V Knosse však prúdili moria turistov, hemžilo sa to tam turistami z rôznych krajín a miestnymi sprievodcami ponúkajúcimi svoje služby. V Grécku je to pri takýchto pamiatkach tak. Fotiť a filmovať možno do ľubovôle, len na niektorých miestach visia nápisy: "no flash" (nie je mi celkom jasné, čo im na bleskoch vadí, ale mne to bolo "ganz fuk", keďže môj požičaný digitálny foťák zvládal interiéry aj bez blesku) a niekde sa im nepáčilo, keď sa ľudia fotili pri nejakej tej soche alebo inom artefakte. Avšak takmer všetko zaujímavé je tam ohradené šnúrou a vkročenie za šnúru znamená, že odniekadiaľ pribehne strážca a vypíska vás. A ešte sa im nepáčia cudzí sprievodcovia, pretože tí berú prácu domácim (rada si zaplatím miestneho sprievodcu, keď bude hovoriť po slovensky).
Takže, dostali sme anglicky hovoriacu sprievodkyňu, delegát prekladal a tak sme sa dozvedeli spústu vecí ako, že Knossos je najstarší palác a 90 % z neho vykopal nejaký Angličan - archeológ amatér (na vlastné náklady a teraz na tom Gréci dobre zarábajú - 6 eur za jedného turistu, ale inde je to podobne - cudzí archeológovia vykopali - Gréci zarábajú) a ten sa rovno pri tom pustil aj do rekonštrukcie, takže nie všetko, čo tam človek vidí je pôvodné.
Tak sme sa dozvedeli veľa vecí, ale neostal čas potúlať sa chvíľku, vychutnať a precítiť toto miesto. A ešte tie všadeprítomné šnúry a hordy turistov. Proste to nebolo ono. Rozmýšľala som, že, ak bude príležitosť, tak sa tam ešte raz vrátim pozrieť, ale za iných podmienok.

Gréci

Kdesi som čítala, že Gréci sú priateľskí a optimistickí. Je fakt, že k turistom sa správajú vcelku milo (len človek si nie je celkom istý, či kvôli vôni eur alebo ani nie). Ten optimizmus sedí, človek, keď mu tak praží slniečko na hlavu, naozaj nemôže produkovať nejaké ťažké chmúrne myšlienky.
Možno k tomu celému patrí i fakt, že napríklad, nemajú problém parkovať v dvoch radoch, nezaujíma ich, že by to niekomu mohlo spôsobiť problém. Čo sa týka motorizmu, podobne ako Taliani veľa používajú trúbu. A tú používajú ako upozornenie, ako pozdrav, ako poďakovanie, takže občas to na ulici znie dosť zaujímavo.
Podobne ako v takom Taliansku, aj v Grécku veľa ľudí jazdí na motorkách alebo skútroch. Majú tú výhodu, že prejdú aj v prípade zápchy a Gréci na motorke s obľubou používajú aj chodníky. Chodec si aj na chodníku musí dávať dobrý pozor.
Ešte k tomu gréckemu pozitívnemu prístupu k turistom. Stačilo, že som sa na niečo len pozrela a už to začali ponúkať. Ak tam človek nechce vykúpiť všetky obchodíky, tak sa musí naučiť povedať "no" a dať si pozor, aby nepovedal "ne", lebo v gréčtine to znamená "áno" (podľa môjho infa).
V tavernách vidno vysedávať hlavne mladých, ktorí popíjajú niečo, na čo som neprišla, čo to je. Podávali to vo vysokých pohároch, vyzeralo to asi ako káva alebo čokoláda a zvyklo to mať veľmi veľa peny. Čokoláda? Milk shake? Káva so zmrzlinou?
V mnohých obchodíkoch predávali dosku na hru, ktorú poznám pod menom backgammon. Netuším ako jej hovoria Gréci, ale nebolo nič nezvyčajné vidieť na ulici dvojicu zaujatú hraním tejto hry. Kocky hádzali energicky o dosku, či mladí alebo starí (ale zaujímavé, že som to videla hrať len chlapov). Je to pekný zvyk, škoda, že som nemala odvahu nejakých hráčov sfotiť alebo niektorého vyzvať na partičku.
Ešte jednu vec som si všimla. Neviem, či to bola náhoda, ale vždy, keď som počula nejakú negrécku hudbu hrať, tak to bolo REM a neboli to práve nové hitovky. Vyvodzujem z toho, že Gréci asi majú radi REM, aj keď mi pochmúrne texty REM k veselej a bezstarostnej povahe Grékov nesedia.

Atény

Atény sú moderné mesto. Mnoho historických budov tam nie je, väčšina domov je postavená v 20. storočí a veľmi oku nelahodia. Jedno je na nich ale pekné, tak ako v celom Grécku, majú veľké balkóny, kde v mnohých prípadoch pestujú kvety alebo malé stromčeky.
Túlaním sa po aténskych uliciach, sme sa dotúlali na miesto, kde bola tržnica. Najprv sme narazili na trh s mäsom. Takmer na ulici predávali surové mäso! Hneď vedľa sídlil rybí trh. Rybie trhy ma fascinujú. Mali tam ryby rôznych druhov a veľkostí a najviac ma potešili kalamáre a chobotničky. Už mi ich tam išli ponúkať. No inokedy.
Ďalej sa nachádzal klasický zeleninový a ovocný trh. Podarilo sa nám tam kúpiť božské hrozno, myslím, že u nás také kúpiť nie je šanca. Sladučké, bez kôstok a šupka jemnučká. O tom hrozne som snívala ešte pár dní po tom, čo sme ho zjedli.
Už na Kréte, kde sme sa pohli, tam boli olivovníky, krásne dorovna posadené. To isté na pevnine. A na trhu, asi 8 alebo aj viac druhov olív rôznych veľkostí a farieb. Škoda, že som nemala odvahu na tom trhu fotiť.
A nakoniec boli na trhu aj živé zvieratká - andulky, kanáriky, papagáje, škrečky, sliepky, holuby, tak tam bol aj príslušný hluk.
Aténsky trh bol konečne oblasťou, ktorá nebola pripravená vyslovene pre turistov a dokonca turisti tam asi veľmi často nezavítajú. Konečne tam bolo možné precítiť ozajstné Grécko.

Túlavé psy

Na rozdiel od Slovenska, v Grécku túlavé psy neodchytávajú. Hlavne v mestách často vidno vylihujúcich psov, ktorí nemajú problém vybrať si na svoj oddych najfrekventovanejšie miesto, kde ich musia ľudia obchádzať. Pes pri tom ani oko neotvorí, až sa zdá, že je po ňom. Ale jasné, v takej horúčave treba šetriť energiou.
Keď sme sa pri prechádzke po Aténach na chvíľku zastavili, ľahol si pri nás pes. Pohli sme sa on s celou skupinkou. Pravdepodobne sa mu zdalo, že sme dobrá veľká svorka, lebo nás začal sprevádzať a navyše tých, čo neboli súčasťou našej "svorky" obrechávať vrátane áut a motoriek. Tak si veselo popri nás kráčal.
Pri jednej z mnohých taverien práve vyháňali psa. Obliali ho vodou. Otriasol sa a išiel ďalej. Mal obojok - pravdepodobne samovenčiaci sa pes. S "naším spoločníkom" sa oňuchali a už s nami išli dva psy.
I keď bola snaha zbaviť sa ich zatvorením bráničky, za ktorú neopatrne vošli (vyzerali vcelku prekvapene z toho), nejako sa spoza plota dostali a došli s nami až na akropolu. Prvý pes si asi našiel inú svorku a druhý sa vyvalil. V živote som nevidela, aby pes takto sám od seba ukázal brucho. Tento priam prosil:"pohladkajte ma". Ale raz ho pohladkať, tak sa ho už nezbavím.

Čestná stráž

Prezidentský palác v Aténach je veľmi dobre strážená budova, v jej okolí postávalo zopár vojakov so samopalmi. Okrem týchto vojakov, tam stála aj čestná stráž v tradičnom gréckom kroji. Výmena týchto stráží je v podstate predstavenie.
V Grécku som zistila, že nielen Škóti nosia sukne. Uniforma čestnej stráže vyzerá vcelku zaujímavo. Na hlave majú čiapočku s dlhým strapcom. Kabát alebo košeľa je klasická a prechádza v podstate do krátkej sukne (v prípade kabáta to vyzerá ako dlhý kabát). Aby nemali holé nohy, tak majú vlnené pančuchy (sa mi zdá). A na nohách dobre podkuté dreváky, ktoré údajne vážia 2,5 kg (jedna). Celé to dokresľuje veľký brmbolec na drevákoch. Nechcem nikoho znevažovať, ale brat skonštatoval, že majú zaujímavý spôsob boja - nepriateľ umre od smiechu, len čo ich uvidí.

Epidavros

Epidavros bol v starovekom Grécku niečo ako kúpele. Ľudia tam chodili, aby sa vyliečili a zotavili telo i dušu. Preto tam nesmel chýbať ani štadión, ani divadlo.
Z celých kúpeľov žiaľ ostalo ako-tak zachovalé len divadlo, ktoré sa aj normálne využíva. Má totiž vďaka tvaru a kameňom perfektnú akustiku. Údajne, keď dole v strede cinkne minca, tak je to počuť aj v najvyššom 50tom rade. Neodskúšali sme, lebo tam bolo veľa turistov, ale zbor mladých odvážlivcov tam zaspieval jednu pieseň. To bol zážitok, krásne sa to rozliehalo celým divadlom. A potlesk, ktorý sa spustil mal tiež silu! To treba zažiť.

Nápflio

Pravý opak Atén. Kľudné, pokojné, až ospalé mesto, talianskeho štýlu s farebnými domami a okenicami. Nejaký čas po vzniku gréckeho štátu po oslobodení od Turkov, bolo hlavným mestom Grécka.
Prekvapilo ma, že napriek tomu, že v prístave kotvili veľké nákladné lode, more tam bolo čistučké a bolo vidno aj rybky.

Mykény

Tam mi došlo, že väčšina archeológov sú v podstate vykrádači hrobiek. Keďže Mykény prekvitali niekedy v dobe 3000 rokov pred Kristom, tak z nich už ozaj veľa neostalo - ostala Levia brána(žiaľ, levom už chýbajú hlavy), nejaké múry (naozaj hrubé) a hrobky (anglicky nazývané treasury, prekladané ako pokladnice), ktorých obsah, žiaľ, už strážia v múzeu.

Korint

Korint prekvital asi o 2000 rokov neskôr než Mykény (dúfam, že netrepem), ale neostalo z neho tiež veľmi veľa - svetská sláva, poľná tráva.

Delfy

Vidiac, ako sa k nim autobus štverá do kopca, celkom som sa potešila, že nemusím k nim ísť peši. Stoja totiž na úbočí vcelku vysokého kopca. Vždy som mala predstavu, že Delfy stoja na nejakej peknej rovinke a ony takto, v horách.
Niekedy koncom 19.teho storočia sa francúzski archeológovia rozhodli kopať pod dedinkou, ktorej meno som už zabudla. Mysleli si totiž, že pod touto dedinkou sa nachádzajú legendárne Delfy, známe svojou veštiarňou, v staroveku považované za stred sveta. Vyšlo im to a dedinku v záujme odkrytia starovekého kultového miesta spod nánosov hliny, museli presídliť.
Miestnym sa to oplatilo, dnes tam prúdia haldy turistov, aby videli miesto, kde Pýthia v oparoch veštila a kam sa chodilo v staroveku radiť veľa vodcov a im podobných. Lenže dnes z Apolónovho chrámu ostali len základy a pár stĺpov a žiadna veštica v jeho strede nesedí.

Hotel v dedinke Delfy

Pri archeologickom nálezisku Delfy, vyrástla dedinka Delfy, v ktorej sme prespali. Má dve jednosmerné ulice, taká veľká je. A predsa tam mama stretla susedu z baráku, ktorá tam bola s inou cestovkou a nejakých ďalších Slovákov, ktorí tam boli tiež s inou cestovkou. Asi je to naozaj stred sveta.
Ale o hoteli som chcela. Mal totiž takú zaujímavú vlastnosť. Na recepcii nám povedali, že máme ísť dolu schodmi. Avšak, keď sme otvorili okenicu na balkóne zistili sme, že sme na druhom poschodí! Kopec je kopec.

Choroba

Z Kréty na pevninskú časť Grécka sme sa museli preplaviť trajektom. Bola to obrovitánska loď, do ktorej útrob sa schovalo niekoľko kamiónov a autobusov a áut. A samozrejme spústa ľudí.
Na štyroch poschodiach sa nachádzali bary, dokonca aj diskotéka, jedáleň, spústa kajút a miestnosť so sedadlami na štýl lietadlových sedadiel "pre turistov". Tá posledná menovaná miestnosť však bola na takom "super" mieste lode, že tam hnusne smrdelo od motorov. Stráviť tam pár hodín, tak mi príde zle.
Tak sme sa radšej na deväťhodinovú plavbu zložili na chodbe v pohodlnučkých kreslách. Loď sa jemnučko knísala, ale nie tak, aby mi to vadilo. Jemne ma to ukolísalo do spánku, zobudila som sa ale na "severák" v podaní klimatizácie. Vonku okolo lode vial snáď jemnejší vetrík než bola tá klimatizácia.
Účinky "perfektnej" klimatizácie sa prejavili už hneď na druhý deň, začalo ma bolieť hrdlo a ďalšie dni to išlo len k horšiemu, môj nešťastný nos si toho dosť odtrpel a autobusová klimatizácia prispievala k záchvatom kašľa. Chvíľami mi pár ľudí k tomu kontrovalo.

Meteory

Nejde o žiadne šutríky z vesmíru, ale o krásny prírodný úkaz vytvorený pravekým morom. Vysoké neprístupné skaliská, ktoré v stredoveku prilákali kresťanských pustovníkov, ktorí tam začali stavať kláštory. Dnes je tam 6 kláštorov, ktoré majú zvedaví návštevníci možnosť pozrieť. Avšak, žiadne odhalené plecia, muži len v dlhých nohaviciach, ženy v dlhej sukni môžu vojsť. Keďže som dlhú sukňu nemala, tak som využila možnosť požičať si (priamo v kláštore napodiv zadara to tam poskytujú).
Kláštory sú naozaj dobre udržiavané a chudobu netrú. Kostoly zrekonštruované so všetkými freskami. Ale, keď ste už videli veci pár tisíc rokov staré, tak pár storočí staré fresky vás už ozaj nerozhádžu.
Celkom zaujímavá bola veža, v ktorej bola "dopravná sieť". Mních si do nej sadal a spustili ho dole alebo vytiahli hore. Riziko pretrhnutia lana brali tak, že to, či sa pretrhne alebo nie je vôľa božia.
Ešte pred tým než sa náš autobus vyštveral ku kláštorom, sme boli "na reklamnej akcii" v obchodíku, kde predávajú ručne robené ikony, tak aby vyzerali ako staré. Jednu som lepšie pozrela - 172 eur a ešte k tomu poškodená! :-).

Strom "s tenisovými loptičkami"

Cestou domov, konečne na Slovensko sme ešte zastavili v Thessalonikách (Solúne). A tam som zistila ako sa robia tenisové loptičky - rastú na stromoch! Nech vás nemýli, že sú ešte zelené - veď sú ešte nezrelé :-).
A teraz vážne, nepodarilo sa mi zatiaľ zistiť, čo to je. Plod je zelený približne trošku väčší než tenisová loptička a sladkasto vonia. Neviem, či je jedlý, ale pravdepodobne nie, keďže bolo ešte veľa plodov na strome. Kto vie, čo je to, nech mi napíše na: sue@pieskovisko.sk.