Sedel na okraji plosiny a prazdnym pohladom hladel do dialky ponad more, kde sa crtala dalsia plosina. "Nad cim rozmysla moj najmilsi astronom?" zacul spoza chrbta Oradin hlas. Otocil sa k nej. Chytil ju za ruku a pritiahol k sebe.
"Podme na Mount Everest," navrhol s usmevom.
"Na Mount Everest?" zacudovala sa.
"Vzdy som tam chcel ist," vysvetloval. "A nemame uz tak vela casu," dodal smutne.
"Ale no, nevesaj hlavu, Pat. Nasi vedci a technici robia co mozu," presviedca skor seba ako Pata Orad.
"Orad, milacik, si jednou z najlepsich odbornicok na pohon. Myslis, ze voda nas odlepi od Zeme a dopravi k nejakej obyvatelnej planete? Keby sme aspon nejaku obyvatelnu planetu nasli! Ale mame na to tak malo casu!"
"Ty, Lanin syn, takto stracas nadej?! Musime si verit. Nezamyslaj sa nad tym ako sa k tej obyvatelnej planete dostaneme, ale hladaj ju. Ved staci i nieco take ako Mesiac alebo Mars ..."
Obaja ostali ticho. Mlcky pozorovali vlniace sa more. Modre more. More vody. Citili slnko nad hlavami. Voda a slnko. Raz davajuce zivot, inokedy niciace. Vdaka nim zivot vznikol, vdaka nim zanikne? Alebo im pomoze uniknut? Voda a slnko. Boj ci spolupraca?
"I ja som vzdy tuzila ist na Mount Everest," prerusila ticho, ci skor neprijemne myslienky Orad.

"Juchuuu!" zakrical Pat. Ak mohol byt na Zemi niekto v tej chvili stastny, tak to bol on. Stihly cln krasne rozrazal vlny, vietor mu vial vo vlasoch a so svojou milovanou mieril k Mount Everestu. Orad ho takeho stastneho este nevidela. Vedela, ze jeho timu sa podarilo cosi najst. Nic konkretne jej sice nepovedal, lebo si sam este nebol isty, ale bolo to aspon cosi.

Zakotvil cln. Slnko uz zaslo a premohla ho unava.
"Orad?"
"Ano, Pat."
"Rozmyslala si niekedy nad tym, aki boli ludia pre Potopou?"
"Ani nie. Myslim, ze boli taki ako my."
"Ano, vyzorovo urcite. Ale snazil som sa prist na to, co by robili na nasom mieste."
"Myslis, ze by robili nieco ine ako my?"
"Vies, Orad, my si ich strasne idealizujeme. Teda vlastne vacsina ludi, ze aki boli vyspeli, kolko toho vedeli ... To je sice pravda, ale citala si Jonesovej popis Potopy?"
"Jasne, ved to cital kazdy."
"Mylis sa. To co si citala bol len skrateny popis. Necitala si original. Ten do sveta nevosiel."
"Preco?"
"Boli i taki, ktorym urcite detaily nevyhovovali. Napriklad to, ze mocni sa pred Potopou starali iba o seba."
"To Lana dopustila? To sa na tvoju matku nepodoba."
"Nemala inu moznost, ked chcela ziskat prostriedky na hladanie."
Po chvili odmlky pokracoval:"Teda, Pred Potopou by sa snazili pred Slnkom uniknut mocni a ostatnych by nechali napospas osudu. My sa snazime, aby sme odisli vsetci."
"Ano Pat, odideme vsetci ..."

"Ako bolo na Evereste?"
"Perfektne, Lejla," s blazenym usmevom odpovedala Orad.
Lejla a Orad sedeli v malej kaviarnicke v podvodnom meste, kde Lejla pracovala ako biologicka. Cez sklo videli ako v mori plavu hufy ryb.
"Myslim si, ze pre nas je ist na sus take, ako bolo pre ludi pred Potopou ist k moru," dumala Orad.
"V poslednom case si posadnuta ludmi pred Potopou. Dokedy este budeme v ich tieni? To ta tym nakazil Pat?"
"Prepac, budem sa krotit. Este stale skumas delfiny?" kyvla hlavou Orad na miesto, kde videla plavat par delfinov.
"Ano, ale nemam ziadne nove vysledky. Ako to vyzera u vas?"
"Lejla, preco to vlastne este robis?" pousmiala sa Orad s myslienkou, ze skumat delfiny nema aj tak vyznam. To Lejla vycitila.
"Ty si na tom inak. Robis na tom, ako by sme usli zo Zeme. Ale co my ostatni? Mame len tak cakat? Nevies si predstavit tu bezmocnost. To, ze mame cakat, ci sa vam to podari. Sme neuzitocni. Ale ja potrebujem cinnost. Ked som medzi delfinmi, tak nie som zufala. Pri nich sa vzdy ukludnim. Rozumies?"
Orad prikyvla. Uvedomila si, ze ake je to fakt tazke cakat na moznu vlastnu smrt a nemoct proti tomu nic robit.
"Delfiny su tak zvlastne. Vyzeraju byt tak inteligentne. Ale inak ako my. Su k ludom priatelske viac ako hociktore ine divoko zijuce tvory. Rada by som vedela, co si o nas myslia. Ako na nas nazeraju. Obcas mam pocit, ze nie su zo Zeme," rozhovorila sa Lejla.
Orad prvy raz zacala rozmyslat nad delfinmi. A prisla k novej skutocnosti. Chcu zo Zeme zachranit vsetkych ludi a chcu si sice zo sebou zobrat z kazdeho druhu aspon par zvierat, pripadne ryb, ale zdaleka nie vsetky. Nechaju ich tu. Nepocitali s nimi, ze ich zoberu. Zalial ju pocit viny k tym zivym tvorom, ktore nechaju na Zemi zomriet ...
"Ved pod so mnou k nim pod vodu," prerusila jej myslienky Lejla.
"O par dni, ked budem mat viacej casu, OK?" odpovedala Orad a rozlucila sa s Lejlou.

Pozorovala Lejlu ako plava nedaleko nej. Narazili na hlucik delfinov a jeden sa jej sam od seba zacal venovat. Priatelsky do nej stuchal a snazil sa ju vyprovokovat k hre. Orad vsak nemala chut na hru. Rozmyslala ako Lejle povedat, ze maju problem, s ktorym si nevedia poradit a pravdepodobne sa zo Zeme nedostanu skor ako ju Slnko pohlti.
Zrazu sa jej v hlave objavila myslienka. Nie, nebolo to tak ako inokedy, ked ju nieco napadne. Bolo to ako keby jej tam tu myslienku niekto vlozil, nebola jej vlastna. Zistila, ze je to riesenie problemu, ktory nevedia rozlusknut. Pozrela na delfina. Citila, ze jej tam tu myslienku vlozil on. On sa vsak tvaril nezaujate a len na malu chvilku sa jej zazdalo, ze sprisahanecky na nu zmurkol. Nadalej sa vsak dozadoval hry. Bola rozrusena, ale premohla sa a neutekala hned do laboratorii. Zabudla na starosti a nechala sa uniest hrou s delfinom.

Den D. Vsade vladne ruch. Posledne pripravy. Napata atmosfera. Strach. Nadej. Radost zmiesana so smutkom. Radost z uniku, smutok, ze opustia maticku Zem. Vzrusenie. Ake to bude? Vyjde to? Nadsenie, ze dosli tak daleko.
Posledne moduly vylietaju na obeznu drahu, aby sa pripojili ku zvysku.
Posledny pohlad na modrozelenu maticku zahalenu oblakmi.
A obrovsky kolos obiehajuci okolo Zeme sa moze vydat ku hviezdam.