Skontroloval vsetky hodnoty, ci rastliny maju vsetko, co potrebuju. Mali, tak usudil, ze moze ist domov. Obvykle tu ostaval i ked nemusel, ale teraz nemal chut.

"Preco si taky zamysleny?" zacul hlas svojej sestry Lany. Sedel pri stole a len tak hladel do blba. Pred nim na stole lezal osuchany, pocarbany zosit. Na nom v jednom okienku napis: PRIBEHY a v druhom: Eria Jones. Zosit uz ocividne prezil svoje, mal svoje roky.
Lana ten zosit zbadala a zaujal ju. Videla, ze je dost stary a nezvycajny. Strhol sa a pozrel na Lanu. Na rukach drzala maleho Pata, jeho synovca. "Nic, vsetko je v poriadku," hodil univerzalnu odpoved. Lana nemala vo zvyku naliehat na zodpovedanie otazky, tak sa uspokojila i s nesuvisiacou odpovedou. Podala mu Pata na ruky:"Postaraj sa onho, prosim ta." Zobral ho a pohojdal na rukach. Skor nez sa spamatal Lana tam uz nebola a zosit zo stola zmizol. 'Iste to precita ...' mucila ho myslienka, nechcel, aby sa i ona trapila. Nedal by jej ten zosit, ale teraz, ked ho uz mala, tak mozno ho podpori. Podpori ho v jeho plane hladat. Plane hladat stratenu minulost. Minulost potopenu na dne oceana.

'Mala som mu ten zosit len tak zhabat?' rozmyslala som cestou do roboty. 'Nebolo to odo mna pekne. Mala som sa ho spytat.' 'Ale ked bol duchom nepritomny,' ozval sa vo mne certik. 'Mohla by som mu to vratit bez precitania, ale snad mi to nebude zazlievat, ked si to prezriem,' zvitazil certik nad lepsou polovicou mojho ja. Zvedavost bola prilis velka. V robote som zacala citat.
'To je neuveritelne! Doteraz som tie povedacky povazovala len za myty!' 'Zeby fakt kedysi existovali kontinenty? Europa, Azia, Afrika, Amerika, Australia? A obrovske mesta na susi? Alebo je tento zosit len podvr ...' 'Eria Jones ...' V tom zosite boli pribehy. Ze vraj pribehy ludi, ktori TO prezili. Tie pribehy su celkom zaujimave, ale najviac ma zaujal (a asi i mojho brata Deryho) ani nie tak celkom pribeh. Trosku nepravidelnym, ale citatelnym pismom Eria pisala:

... ludstvo uz nemohlo odolavat. Voda roztopenych ladovcov pretrhla zabrany, ktore zvazovali ocean a zaliala velku cast suse. Nastala panika, umierali ludia, rucali sa mesta. Potopa. Preco sme na to neboli pripraveni? Zeby to bola hrdost, ze priroda nas nemoze porazit? Alebo lahostajnost, ze nam sa to este nestane? Pocit bezmocnosti, ze tomu nezabranime? Neuvedomenie si nebezpecenstva? Asi z kazdeho trocha.
Situacia na Zemi sa pozvolna zacinala vylepsovat, staty navzajom spolupracovali a spajali sa. Pochopenie sily kooperacie vela prinieslo, ale triedne rozdiely nezmazalo. Stale existovali multimilionari i bezdomovci. V tejto situacii si sice mnoho ludi nebezpecenstvo uvedomovalo, ale ich hlasy boli prilis slabe, aby presvedcili mocnych sveta. Mocni si radsej vytvarali sidla na vyssich miestach Zeme, ktore predpokladali, ze nezaleje voda. Ostatni dufali, ze zabrany, ktorymi bojovali proti rozpinajucemu sa oceanu vydrzia. Verili holandskej praci.
Preto nastala skaza. Mesta zalialo a s nimi i ludi, nebolo uniku, takmer cele niekolko tisicov-rocne snazenie ludstva znicil ocean - techniku, umelecke diela, stavby ...
Civilizacia takmer zanikla. Ale len takmer ...
Priroda sa znovu raz ubranila, ale neznicila ludstvo celkom, nechala mu sancu. Dala sancu niekolkym tisicom ludi, ktori sa roznymi sposobmi zachranili, dokazali sa spojit a prezit.
Poznamka: Moja mamicka bola na lodi, moj otecko v horach.

zachytene podla rozpravania mojej mamicky

Je pravda, ze o nasej minulosti vela nevieme. Nestarame sa o to, co bolo. Sme zamerani na pestovanie rastlin, pestovanie ryb, stavanie podvodnych miest, miest na plosinach. Snazime sa prezit. Rozvijame to, co nam umoznuje prezit. Ale mozno dozrel cas, aby sme sa dozvedeli nieco i o minulosti.
'Dery, uz viem preco si bol zamysleny. Ideme hladat!'

O niekolko rokov neskor

"Teda spustili to Dery a Lana ... Ale boli asi najmenej uspesni."
Pozorujem dvoch rozpravajucich sa muzov.
"To nie je iste, ci boli najmenej uspesni. Keby nie ich, tak sa nikdy nic nenajde. Oni len nehladali na spravnom mieste. Ale spustili to 'hladacie' nadsenie," hovori starsi z nich.
"Ano, hladali vo vode, ktora uz ale takmer vsetko znicila. Pricom bolo treba hladat na susi," vravi mladsi.
Viem o tom svoje, ale zatial sa nemiesam do ich rozhovoru. Som zvedava k comu dojdu.
"Na susi sa nasli vedomosti, ktore spisali ti, co katastrofu prezili. Len tie vedomosti pred svojimi potomkami schovali. Vtedy nebol cas zaoberat sa astronomiou, historiou, niektorymi odvetviami biologie ... Nebol cas zaoberat sa tym, co sme nepotrebovali k prezitiu.
Dery a Lana nasli dokazy. Nasli zbytky zrucanych stavieb a dokonca i jednu zvlastnu sochu, ktoru sme podla zapiskov identifikovali ako Sochu slobody." Spominam si na tu sochu. Sprvu som nechapala, ze naco to je, ale nasi predkovia pred potopou rozmyslali asi trochu inak ako my. U nich nemalo vsetko nejaky prakticky ucel.
Mladsi prikyvol a starsi pokracoval:"Vlastne vdaka Derymu a Lane mozeme teraz studovat i ine vedy. Rozvijat ich asi este nebudeme, ale sme o nieco mudrejsi."
Mladsi sa uz dostal do pozicie kladenia otazok:"Teda sme menej vyspeli ako ludia pred Potopou?"
"Nie, to by som tak nepovedal. Po potope sa sice velka cast vedomosti stratila, ved ludia pred Potopou uz lietali k Mesiacu, k Marsu a chceli i dalej. My sme sa zamerali na Zem, na to ako bojovat s vodou, zit s nou. V tomto smere sme sa rozvinuli, predbehli ich."
'Pekne povedane,' usmievam sa. Musim sa s tym panom zoznamit.
"Volam sa Lana," predstavujem sa obom.

"Pat, je to naozaj tak?"
"Dery, povedz mi, ze to tak nie je!"
Dery je tym tiez zaskoceny.
"Mami, teba sa to nedotkne. Zomries skor," hovori mi Pat, ale nie je to ziadna utecha.
"Lana, zda sa mi, ze to sedi. Asi to bude pravda," presviedca ma Dery.
"Ste prvi, co to viete mimo nasho timu," vravi Pat.
"A ste si tym uplne isti?" nechcem stale verit, ze priroda je taka kruta.
Stojime vo vezi nad vodou a pozorujeme po dlhom case Slnko. Tak malo je ho vidiet.
"Ved ludstvo sa dokazalo neznicit samo, prekonalo Potopu a teraz ...," pridava Dery.
"Preco sme sa len nezaoberali tym, ako uniknut zo Zeme?" pytam sa oboch.
"Mami, ludia pred Potopou si mysleli, ze to pride neskor. Mysleli sme si, ze to pride neskor. Chceli sme to nechat na dalsie generacie. Teraz vsak uz vieme, ze Slnko nas coskoro znici."