Pomedzi staré budovy skladov v ponurej tme sa nečujne mihla útla postava. Zastala. Nasledujúci výbuch jej na chvíľku osvetlil tvár. Hlava sklonená dopredu, len hnedé nevinne pôsobiace oči odhodlane i smutne hľadeli na tú spúšť spoza vlasov. Ešte chvíľu po výbuchu sledovala okolie. V diaľke zamňaukala mačka, ale inak žiadny pohyb. Spokojná rýchlo odkráčala k svojim priateľom do baru. Myslia si, že sa išla len krátko vonku prevetrať.

Nina Frimanová pracovala vo firme ako asistentka (honosný názov pre vkladanie údajov z papiera do počítača) takmer rok. Svoju prácu sama pokladala za nudnú, ale venovala sa jej tak sústredene, akoby to bola tá najdôležitejšia práca na svete. Sedela v svojom "chlieviku" (ako to sama nazývala) a štíhle prsty jej rýchlo behali po klávesnici. Kolegyne ju nevideli nikdy inak než perfektne upravenú, jedine jej vlasy mali vlastný názor a i keď boli zopnuté, niekoľko prameňov neposlušne viselo do tváre. Mala povesť pedantky. Nikto netušil, že pod pokojným a sústredeným povrchom, pod zamračeným čelom sa preháňa mnoho myšlienok.

Prehodila ďalší papier, keď jej dnu nakukla kolegyňa. "Šéf ťa chce vidieť", oznámila jej. "OK", prikývla Nina, že počula. Vedela, že si ju zavolá a tak hneď vstala zo stoličky a vyšla zo svojej kóje. Naskytol sa jej pohľad na obrovskú miestnosť, kde snáď každý niečo robil.
Prešla krížom až do kancelárie pána Riversa. "Zavrite za sebou dvere", nariadil jej skôr než vošla a kývol hlavou, aby hovorila. Rivers na Ninu, odkedy ho prvý raz videla, pôsobil mohutne. Našťastie zvyčajne, keď s ním hovorila, sedel, tak bola rada, že si nemusí vykrúcať krk. Nikdy netušila, čo si vlastne Rivers myslí, nedával na sebe znať ani názory, ani city. I tak ju fascinoval. To však nikdy neprejavila ani mihnutím oka.
"Misia úspešne splnená, pán Rivers," ohlásila a zrak jej pri tom padol na noviny pohodené na stole. Zmienka o požiare sa skvela hneď na prvej strane. "Výborne, slečna Frimanová, hniezdo ste vyčistili dokonale," usmial sa Rivers, možno na ňu prvý raz. "Mám pre vás ďalšiu úlohu. Stodruhá ulica 56. Tu je fotka," vsunul jej do rúk čosi. Skúmavo sa na ňu zahľadela a vrátila ju šéfovi. Naznačil jej, že môže odísť.

Podnikový lietajúci taxík ju vyložil na streche budovy na Stodruhej ulici 56. Nemá veľa času, cez obedňajšiu prestávku musí všetko stihnúť. Zišla na šestnáste poschodie. Poobzerala sa. Hotel vyzeral byť ozaj na úrovni. Koberce, príjemná vôňa, prívetivo zariadená i chodba. Nečakala dlho a zacítila zvláštnu opojnú vôňu. V tej chvíli ho zbadala. Tiež si ju všimol. Vie alebo nevie, čo ho čaká? pomyslela si. Ostal stáť a nepohol sa ani, keď k nemu rýchlo podišla a presne vyrátaným ťahom ho dostala na kolená. Chystal sa vykríknuť, ale to už stála za ním a prudko mu trhla hlavou do strany. Nevydal už ani hlások. Pohľadom prezrela nehybnú postavu a pokojne odkráčala k výťahu.

Výťah ju priviezol až na prízemie, kde bola reštaurácia. Oli ju už čakal pri stole: "Ahoj, v tom kabáte a rukaviciach vyzeráš skvele." "Dobre, ale pri obede by som to mala vyzliecť, však?" Rukavice si stiahla a vložila do kabáta, ktorý zavesila na vešiak. Už sa tešila na skvelé miestne jedlo a príjemný dialóg s Olim.
Objednávala si, keď si všimla policajtov vchádzajúcich do budovy. 'Určite už našli mŕtvolu,' prebehlo jej hlavou. Trochu ju striaslo, ale Oli prerušil niť jej myšlienok. "To je strašné ako stúpa kriminalita," prehovoril, lebo tiež zbadal prichádzajúcich policajtov. "Začína to tu vyzerať ako bojisko po tých bombách," rozčuľoval sa ďalej. Vedela, že má pravdu. Mesto ozaj vyzeralo ako bojové pole. Kedysi krásne mesto hyzdili polozrúcané domy, zničené sochy, zhorený park. Nina vedela o tom svoje. Toľko by mu o tom vedela povedať. Ale nebolo to určené pre Oliho uši. "Máš pravdu," len pritakala.
"Vraj našli mŕtvolu," začula šepot od vedľajšieho stola. Srdce sa jej trochu rozbúchalo, kúsok jedla takmer ostal v hrdle, ale musela krotiť svoje pocity. Musí ostať pokojná. Oli si nič nevšimol. 'Výborne, Frimanová, si predsa profesionálka,' pomyslela si.

V úrade ju Rivers zavolal už hneď pri príchode a sám zatvoril dvere kancelárie. Vyzeral nervózne, ale to mohol postrehnúť len ten, kto ho viacej poznal. Jeho nervozita ju prekvapila. "Frimanová, už začínajú o vás tušiť. Dávajte si na seba pozor."
"Pokazila som niečo?" skôr len kontrolne sa spýtala.
"Nie, nie. Ste dobrá. Až veľmi dobrá," pokrútil hlavou. "Práve preto sa na vás asi zamerajú. Venujú všetku energiu na vaše vyhľadanie," nepovzbudil Ninu. Strach nebol jej blízkym priateľom, ale teraz pomaly ale isto prichádzal. Potlačila ho.
"Rivers. Hm. Prepáčte, pán Rivers. Kde je ich ďalšia jednotka?"
Rivers sa zatváril ustarostene: "Viktóriin park."
"Ďakujem, pán Rivers," sucho konštatovala a zamyslene odišla zavrúc za sebou dvere. Začínala v hlave spriadať plán. Keď sa Rivers tváril nervózne a ustarostene, určite to znamená problémy. Niekde vzadu v svojej mysli potlačila myšlienku, že Rivers má starosť o ňu.

Vyhorený park so zničenými sochami vyzeral strašidelne. No strach, ktorý ju premkol pramenil z iného. Idúc okolo parku skrytá davom ľudí okolo nej, si nenápadne a predsa dôkladne miesto prezrela. Do očí jej vpadol muž, ktorý rýchlo zmizol v jednej bočnej uličke. Nenápadne, ale rýchlo ho tam nasledovala. Už ju tam čakal. Zacítila opojnú vôňu. Neváhala. Vedela, čo spraví on a to isté chcela spraviť skôr. Vytiahla zbraň a skôr než vystrelil, ležal na zemi. Nenápadne vyšla z uličky von. Pohľadom skontrolovala okolie a rýchlo odkráčala preč.
Večer sa sem vráti, to vie.

Strach kontrolovala čoraz ťažšie. Večer vyzeral park ešte hrozivejšie a hlavne opustene. Cítila zbraň pri svojich rebrách. Ticho nakračovala a len očami prezerala okolie. Strapaté rozpustené vlasy vytŕčajúce spod čiapky a ležérne oblečenie jej dávali výzor chuligána náhodne prechádzajúceho cez park. Napriek tomu, že park vyhorel, nebol až tak opustený. Na kraji parku sa hrali dvaja chlapci. Pomyslela si, že asi bývajú niekde v okolí a zároveň zanadávala čosi o nezodpovedných rodičoch. Starosť o deti ju prinútila ozvať sa k nim.
"Čo sa tu ešte tak neskoro hráte?"
Zatvárili sa trošku previnilo, i tak jeden z nich, ten smelší, nevinne odpovedal: "No, my sa tu vždy takto hrávame."
Vzdychla si. Tie deti nevedia, akému nebezpečenstvu sa vystavujú.
"Predtým tu bolo tak krásne," pokračoval chlapček ďalej s nevyslovenou výčitkou, prečo niekto krásny park premenil na spálenište.
Spomenula si na tú chvíľu. Nevyšlo to vtedy celkom ako plánovali. Cieľ bol zničený, ale nepočítali s tým, že sa oheň z výbuchu rozšíri. Máločo ju tak mrzelo ako to. Okolnosti im ale nedávali na výber.
"Vieš, tí ľudia to urobili neumýselne. Nechceli to spraviť, ale niečo im nevyšlo ako to plánovali," pokúsila sa chlapčekovi odpovedať na nevyslovenú otázku, hoci vedela, že vysvetľovanie je zbytočné.
Chlapčeka to zaujalo: "Teta, a čo vlastne chceli spraviť?"
Tak ťažké je to vysvetliť! ozval sa hlasný povzdych v jej duši. Mohla sa len nebadane usmiať a potľapkala dieťa po pleci. V zamyslení prešla zrakom okolie a znepokojilo ju to. Neďaleko stál muž a už ju pozoroval. 'Len pokojne,' ukľudňovala sa. 'Nesmiem nič spraviť, sú tu predsa tie deti,' vravela si. Bokom pozorovala neznámeho a obrátila sa na deti.
"Nemali by ste už ísť domov?" pokúsila sa im naznačiť, aby odišli. Muž sa pohol smerom ku nim. 'Pokojne, len pokojne,' opakovala si. Srdce jej búšilo rýchlejšie a to nebolo dobré.
"Ešte nie, ešte nechceme," namietali deti. Muž sa približoval. Cítila zbraň pri rebrách. Ešte stále je čas ju vytiahnuť. 'Nie,' zamietla sama pre seba rezolútne.
Neznámy stál už pri nich. Dokázala sa tváriť úplne normálne, hoci v jej vnútri to vrelo. Deti niečo švitorili, ale nevnímala ich. Vnímala len oči muža stojaceho naproti nej a vedela, že je pripravený vytiahnuť zbraň a vystreliť. Váhal však.
Usmiala sa na deti, ale stále ho pozorovala. Nesmie nič dať najavo.
"Prepáčte, že ruším, ale čakám tu na niekoho. Nevideli ste tu nejakého muža?" ozval sa. Voňal. Vedela, že je to zastierací manéver a prinútila sa úplne pokojným hlasom povedať: "Tam na druhej strane parku som videla jedného muža," pričom sa snažila neurobiť prudký pohyb. Stále ho bedlivo sledovala.
"Ďakujem," povedal neznámy a stále ju pozorujúc, sa otočil. Tiež sa otočila a viedla deti preč z parku. Srdce jej bilo kdesi v krku.

Keď deti úspešne odviedla z parku, vrátila sa. Muž sa tam stále potuloval. Uvidel ju. 'So mnou si sa mal stretnúť,' zašeptala, vytiahla zbraň, zamierila, vystrelila. Držiac v ruke zbraň, ktorá ešte nestihla vystreliť, sa muž zvalil na zem.
Po chvíli hľadania našla, čo hľadala. Otvor do podzemia ukrýval rozsiahle podzemné priestory. Neprehľadávala, čo tam je. Nezaujímalo ju to. Blízko východu rozložila nálože tak ticho, ako sa len dalo. Nikto si ju nevšimol. Vybehla von. Prešla pár krokov, keď sa ozval výbuch. Želala si, aby toto znamenalo ich výhru, ale vedela, že to je ešte príliš málo. Stále nie je koniec. Dúfala však, že aspoň prichádzajúci víkend bude pokojný.

Mýlila sa. Už v sobotu ju Rivers zavolal do firmy. Opať jej ukázal fotku, povedal miesto a čas.

Oli patril k tomu typu mužov, ktorých sa dalo označiť ako úspešný mladý muž. Nechýbalo mu ozaj nič a teraz bol aj v siedmom nebi, keďže vedľa neho v aute sedela úžasná žena, usmievala sa na neho a sladkým hlasom mu šeptala: "Oli". Mohol chcieť viacej?

Náraz náboja odhodil telo dozadu a postava sa zrútila zo strechy. Nina si tentoraz dopriala trochu čierneho humoru. "To už naozaj nerozchodí," zašeptala sama pre seba. Misiu ukončila, teraz sa ponáhľala na schôdzku s Olim, ktorý mal pre ňu nejakú úžasnú novinku.

Podnik bol takmer plný. S Olim sa mala stretnúť až vnútri, tak s pomocou slamky cmúľala džús (aj by si dala nieco tvrdšie, ale nemohla si dovoliť znížiť svoju schopnosť reakcie) a čakala. Čoskoro prišiel. Vedľa neho kráčala krásna žena. Ten typ vysokej, sebavedomej nádhernej ženy, s krásnymi vlasmi a perfektným mejkapom. Jednoducho na nej všetko sedelo tak, ako malo. "Rád by som ti niekoho predstavil, Nina," prehovoril Oli. Prihladila si neposlušné pramene k vlasom a podala neznámej ruku. "Allia," predstavila sa neznáma zamatovým hlasom. "Nina," zakontrovala Nina. Sprvu to bolo len tušenie, ale Ninin pocit bol čoraz intenzívnejší. Allia sa jej nepozdávala (žeby to bola tá slabučká zvláštna opojná vôňa?) a tak sa čoskoro vyhovorila na bolesť hlavy, aby mohla zmiznúť. Potrebovala si doma čosi overiť.

Rivers si ju dlho prezeral a začínalo jej to byť nepríjemné. Asi ho nenadchlo, že žiada tri dni voľna.
"Takže tri dni voľna?" zopakoval opäť.
Mlčala, len prikývla, nemalo zmysel vysvetľovať.
"Osobné dôvody?" zisťoval.
"Áno, pán Rivers," potvrdila. "Dôverujte mi, viem, čo robím," dodala po chvíľke mlčania.
"Nieže sa vám niečo stane, Frimanová. Nemôžeme si dovoliť strácať špičkových agentov. Váš výcvik stál štát pekné peniaze," mentoroval Rivers.
Nine k tomu hlavou prebehli všetky pravidlá, učili sa ich naspamäť. Ich porušenie znamenalo pre agenta podpísanie vlastného rozsudku smrti.
"Tak veľa šťastia, Nina," nebadane sa usmial Rivers. Je to naozaj zvláštny človek, pomyslela si Nina a s pozdravom odišla z kancelárie. Vydýchla si. Prvá polovica vyšla.

Oli sa cítil naozaj šťastne. S Alliou sa rozhodli urobiť si malý výlet k moru. Zapudil v sebe spomienku na zvláštny Ninin pohľad, keď jej to oznámil. Posledných pár dní bolo teplo a tešil sa na západ Slnka strávený na pláži spolu s Alliou. Cestou sa ale rozhodli zastaviť pri útesoch. Pozorujúc krásne sa vlniace more pod čistučkou oblohou, si nevšimli postavu v plášti (hoci bolo teplo) blížiacu sa k nim. Keď pocítili jej pohľad na svojich chrbtoch, otočili sa k nej. Stála už pri nich a v zdvihnutej ruke držala revolver. Rana zo zbrane zasiahla Alliu presne.

"Ty si ju zabila!" zreval prekvapený Oli.
"Nina, ty si ju zabila!" zopakoval.
"Oli, to nie je človek," prehovorila Nina pokojne a z plášťa vytiahla nôž.
"Pozri," rezala bezvládne telo.
"Ty si šialená! Čo to robíš?" od šoku sa Olimu skrútil hlas. Stál ako prikovaný.
Nikdy síce pri žiadnej pitve nebol, ale z toho, čo vedel, usúdil, že vnútorné orgány ženy ozaj nie sú ľudské.
"To nie je človek, pozri, ani srdce nemá," ukazovala Nina.
"A ty ho máš?" neodpustil si iróniu v hlase Oli.
Vstala. Otočila sa k nemu. Zobrala jeho ruku do svojich a priložila ju k svojej hrudi. Podržala ju tam.
"Cítiš?" spýtala sa ho. "Bije," pokračovala. "Trochu rýchlo, bála som sa o teba."
Oli mlčal.
"Nevieme o nich veľa," kývla hlavou smerom k mŕtvemu telu, "vieme len, že nie sú zo Zeme. Nevieme ako prichádzajú, odkiaľ prichádzajú, čo chcú, ale vieme, že každý, kto sa s nimi zapletie záhadne zomrie..."
Oli sa začal spamätávať. "Miloval som ju. A ona ma tiež milovala. Neublížila by mi."
Oli odtiahol ruku a pozrel Nine nenávistne do očí:"Si vrahyňa."
Otočil sa a vybral preč.

Nina sklonila hlavu. Nikdy po nej nezostal žiadny svedok. Je to pravidlo. Zdvihla ruku, odistila a zamierila. Mala dobrý dôvod ho zabiť. Bola naštvaná. 'Veď on vôbec nič nepochopil! Zachránila som mu život a on nič nepochopil! Ale ako ho môžem zabiť, keď ...?' Tú myšlienku si už nepripustila. Nikdy to nebolo také ťažké. 'Buď ja alebo on.'
Skôr než sa ozval výstrel, zmenila cieľ. Zamierila na telo ležiace na zemi. Vypálila do neho celý zásobník.

Ozval sa ešte jeden výstrel. Rivers nemal nad čím váhať. Oli padol ako podťatý.