JA A JA 'To nie, to dievca predsa vyzera presne ako ja,'hovorim si. 'Nie, nie, to si len namyslam, nemoze vyzerat ako ja, to sa len trochu podoba, zle vidim.' 'Aaa, ten chalan vedla nej mi je nejaky povedomy. Kde som ho len videla? Alebo zeby sa len na niekoho podobal? Ale videla som, ja ho poznam. Odkialze ho poznam?' chytam sa za hlavu, lebo si vobec neviem spomenut. 'Pockat, pockat, nie je to ten biolog, co som mu pred casom dala 'kosom'?' 'Jasne, je to on. Preco som mu vlastne dala 'kosom'? Uz si vlastne ani nespominam. Asi preto, ze som sa nechcela viazat.' Po chvili som prisla k nazoru, ze by som ho mala navstivit a obzriet si to dievca ...
"Ahoj," povedala som. Ken sa chrbtom ku mne, sediac na zubarskej stolicke hrbil nad niecim, co som nevidela. Vsade na stole pred nim porozkladane skumavky, nejaky mikroskop, pinzety a vseliake mne nezname biologicke naradicko. Ked som mu od chrbta povedala ahoj, cely nadskocil na stolicke. Vystrel sa a pravdepodobne nieco kvoli tomu ulaku zkazil, lebo s nastvanym vyrazom sa ku mne obratil. Mala som moznost pozorovat ako sa nahnevany vyraz v zlomku sekundy zmenil na privetivy usmev. "Ahoj," povedal mi milo. "Kde sa tu beries? Preco si prisla? Vies, ze ma nemas zdravit od chrbta." 'Skadial mam vediet, ze ta nemam zdravit od chrbta,'povedala som si v duchu, ale jemu som nahlas odpovedala len: "Prisla som ta navstivit." Chvilu som rozmyslala, co este povedat, ako zacat o tom dievcati. "Minule som ta videla, tak som si povedala, ze ta navstivim." Vyraz v jeho tvari sa zmenil. "Ahoj," povedal bezvyrazne akoby teraz zdravil niekoho uplne ineho ako prvy raz. Akoby to prve ahoj mne nepatrilo, bolo pre niekoho ineho. Zacinalo sa mi to nepozdavat. "Na com pracujes?" spytala som sa ho, aby rec nestala a pozrela som zblizsia na to, na com pracoval. To mu asi nebolo prilis po voli, lebo sa to snazil zakryt, hoci ja som vobec nevedela, co to tam ma. Predsa len moj vedny odbor je nieco uplne ine. "Nie je to nic zaujimave," v rozpore so svojim konanim sa ma snazil presvedcit. Tak som sa poobzerala po jeho laboratoriu a rozmyslala ako zacat o tom dievcati. Ken sa ma chcel asi co najskor zbavit, ale mal to marne, lebo priamo nemal odvahu a jeho nepriame narazky som ignorovala. Jeho nervozita stupala a moj klud a spokojnost rovnako.
"Ahoj, milacik, kohoze tu mas?" vstupila dievcina do miestnosti a ihned isla ku Kenovi, ktoreho mazlivo objala kolo krku a zpoza neho zazerala na mna. Bola to ona a naozaj vyzerala ako ja. Presne. Takze som videla dobre. Ako to? Zeby som mala dvojca, o ktorom neviem? Nie, to nie je mozne. Alebo zeby predsa len dvojca? Ken sa tvaril rozpacito, mlcal, lebo nevedel, co povedat. Ja vlastne tiez, len tej zenskej, co sa na mna podobala (vyzorovo) stale bezala huba: "Ona vyzera presne ako ja ... Ona vyzera presne ako ja ..." To stale dookola, akoby sa zacyklila, ako robot. Liezla mi tym na nervy. Pravdepodobne by som tu vetu tiez vyslovila, ale to, ze sa na mna podoba som uz prezula skor, tak to prekvapenie bolo mensie a ona mi vlastne vobec nedala prilezitost vyslovit tu vetu. Konecne to Ken prerusil:"Milacik, chod prosim ta vedla, chod si daco zajest." "Ale," snazila sa mu odporovat. "Milacik," povedal jej nekompromisne a ona sa poslusne zdekovala do vedlajsej miestnosti. Isiel za nou a zatvoril dvere. Teraz sa uz otocil na mna. "Ano, vyzera ako ty," tvrdo mi odpovedal na moj prekvapeny vyraz. Vytiahla som obocie. "Je to tvoj klon!" takmer zreval a keby mal odvahu, tak by este dodal: zenska blazniva. 'Aha, takze ziadne dvojca sa nekona.' Riadne ma tym nastval. Ako si dovolil vyrobit moj klon ... Nemal na to pravo! "Teraz to uz vies!" dodal nervozne cakajuc, co mu na to poviem. 'Len klud,' hovorim si. 'To mi este draho zaplati, muzsky nepodareny.' Neozyvala som sa, tak zacal on:"Ked si mi dala 'kosom', tak som bol zufaly. Nahodou som sa zacal zaoberat klonovanim. Po mnohych neuspechoch sa mi podarilo vyrobit ju," mykol hlavou smerom k dveram do vedlajsej miestnosti. "Trochu som ju oproti tebe zmenil, aby bola milsia a pritulnejsia," pokracoval vo vysvetlovani. 'Co? Zmenil?' Toto ma zaujalo a v hlave sa mi zacal rodit certovsky plan. Priam diabolsky plan! Som genialna! Ano, ano, ano ... "Vies u tych klonov vyzdvihnut nejaku vlastnost?" spytala som sa pre istotu. "Ano," prikyvol prekvapeny mojim vstupom do jeho monologu. "Dobre, vyrobil si klona pre seba, tak vyrob nejakeho i pre mna," vybafla som na neho. Hoci zaskoceny, ale predsa pohotovo mi odbafol: "A preco by som to mal robit?" Isla som k nemu, mazlivo som sa mu obkrutila okolo krku a zaseptala do ucha:"Napriklad kvoli tomu ..." Rychlo sa vsak spamatal, odstrcil ma a povedal:"S tym na mna nechod. Na to ti nenaletim." 'No dobre chlapce, ked inak nedas ...' "Co myslis, ako trestaju ludi, co porusili zakaz klonovania ludi," podpichla som a hodila holywoodsky usmev c.10. Ocividne som ho tym dostala, ale to mi nestacilo, tak som este dodala:"Ano, keby si ju znicil," hodila som hlavou smerom k miestnosti, kde bol moj klon ", tak by si tym znicil i dokaz ..." Moj navrh destruovat klona ho ocividne rozladil a bol ochotny pristupit asi na vsetko. Tak som zacala:"OK, takze zisiel by sa jeden klon, co by za mna chodil do skoly, ucil sa a robil skusky ..." Ken na mna pozrel pohladom, ktory hovoril, ci bude potom ten klon za mna i pracovat, ale mne to v tej chvili bolo uplne jedno, tak daleko do buducnosti som sa nedivala. "Dalsi by sa zisiel, co by za mna brigadoval ..." Ken sa len dival do blba a ktovie co sa mu prehanalo hlavou. "Hej a zisiel by sa i taky, co by za mna obcas zaskocil na nejakych spolocenskych udalostiach, kam sa nechce ist mne ..." Ken hladel do prazdna akoby mu vymyli mozog. "No a ...," to som vsak uz nedopovedala, lebo pohlad na Kena mi hovoril, ze by to bolo nebezpecne. V ociach sa zacal vytvarat vrazedny, nepricetny pohlad. "Dobre, tak to nechame zatial tak," usmiala som sa nervozne. "Ahoj," povedala som mu dekujuc sa prec a zdrzala som sa toho, aby som este dopovedala 'milacik'.
Vo dverach sa zjavilo dievca. Lepsie povedane moj klon. Na tvari mierny usmev, v ociach pokora. Ano, tuto poslem do skoly. A hned som ju poslala na jednu prednasku, co som sa na nu chystala ... vykaslat. Dala som jej strucne pokyny. V tomto smere bola bystra, sak je to moj klon. Klonka odisla a ja som pokracovala dalej v citani knihy.
Ken ma listom este upozornil, ze klony sa vyznacuju urcitou naivitou. Popisal mi kopu veci, z ktorych som vyrozumela, ze k tym spravnym vylepseniam klonov prichadza len nahodne a preto si musim pockat. Popisal mi kolko klonov mu zomrelo, kym konecne prisiel k uspesnemu vysledku. Hoci ma teraz asi z duse nenavidel, zdalo sa mi, ze bol rad, ze existuje clovek, ktoremu o svojom vyskume moze daco povedat, napriek tomu, ze ja som mu takmer vobec nerozumela. Neuvedomil si asi alebo mu to bolo jedno, ze ten list je vlastne jeho priznanie a ze ho tym listom mozem vydierat. Na druhej strane som sa vsak stavala spolupachatelkou.
Prva klonka sedela vedla mna a cosi sa ucila. Bolo krasne na nu pozerat. Akoby som videla seba. Vo dverach sa zjavilo dievca. Pozrela som vedla a zistila, ze to nie je prva klonka, tak to musi byt teda druha klonka. A fakt, ked som sa jej prizrela, tak som uvidela usmievavy sebavedomy vyraz. Tak tato bude vhodna do spolocnosti. Kedze sa prave ten den nic nedialo, tak som ju posadila k sebe a oboznamila s akymi ludmi sa kde moze stretnut a ake frazy zvyknem kedy hovorit a ake prihody. Proste som do nej hucala a hucala. Asi to malo efekt, lebo obcas som dostala pochvalu, ze aka som bola perfektna a to tam vtedy bola moja klonka. Jednoducho mi robila radost.
Netrpezlivo som uz ocakavala tretieho klona, lebo by sa obcas zisiel. Nechcela som zatazovat dalsich dvoch klonov a ti sa vlastne na to vobec nehodili. Treti klon prisiel nahle s nadsenym vyrazom v tvari:"Tak kde mam co spravit?" Musela som ju krotit a od toho casu, ci som chcela alebo nie, som mala vzdy poriadok. Strasne! Takze mala som pod strechou troch klonov a sama sa cudovala, ze na to nikto neprisiel, ked ma videli styrikrat odchadzat. Ale to sa stavalo malokedy, vacsinou odchadzala len jedna, nanajvys dve.
Isla som navstivit Kena, lebo sa mi zdalo, ze by sa zisli este dalsie klony. Opat sa tam hrbil nad tym stolom na zubarskej stolicke (otacava s kolieskami). Nieco sa tu vsak zmenilo. Klon, pravdepodobne 'milacik', tam lezal a bol mrtvy. Ken sa na mna obratil, slzy na krajicku. "Zomrela." "Preco?" spytala som sa, lebo ma to samu vylakalo. "Aj tie dalsie zomru. Preziju len urcity cas. Prisiel som na to az teraz. Nemozem s tym nic urobit." "Kolko ziju?" "Najviac rok a par dni, viac nie." Normalne mi prislo luto za mojimi klonkami. Boli take mile. Ale hned som nasla riesenie:"Vyrob mi dalsie ... a lepsie ..." Zdalo sa, ze ho to povzbudilo. Jeho asi nenapadlo vyrobit si klonku znova. Schladila som ho vsak: "Ta co sa ma ucit je nejaka slaba." Vratil mi to vsak i s urokmi:"Taky mam material ..." Uz som bola radsej ticho.
"Pod mi pomoct ju pochovat,"navrhol. Sme sa ako zlocinci vybrali pod ruskom tmy ju zakopat. Nikdy som nevidela ani nedrzala mrtvolu a hoci som po tom vobec netuzila, bolo mojou povinnostou mu pomoct. Snad mi on pomoze zahrabat dalsie klony. Aspon som dufala. Nenavideli sme sa, ale predsa sme boli spojenci. Ani jednemu nic ine nezostavalo.
Stvrta klonka mala zapaleny az sialeny pohlad. Do ucenia vsak bola drak. Fakt strasne sikovna. Prvu klonku som stiahla z jej ulohy a vegetila si so mnou. Vegetila? Ona asi nedokazala vegetit, ale nechavala som na nej, co bude robit. Po jedenastich mesiacoch a sedemnastich dnoch mi prva klonka zomrela. Pochovala som ju s pomocou ostatnych kloniek a musela som s farbou von, ze ako to s nimi je. Chudatka, zobralo ich to.
"Ken ... Ken ... Ken? ... Ken!" kricala som. Nevedela som ho vsak v laboratoriu najst. Konecne ma ale napadlo pozriet aj do vedlajsej miestnosti. Bol to strasny pohlad. Lezal tam zaskrteny Ken i so svojou novou klonkou. 'Nie, to snad nie je pravda!' "Ken to si mi predsa nemohol urobit!" kricala som. "Ken, ty ..., ty si myslis, ze ma takto oklames?" "Urcite je to len tvoj klon a ty si niekde oddychujes," snazila som sa sama seba presvedcit. 'Sak ja s tebou vybabrem, klonku zahrabem a tvojho klona necham nech ho pochovaju.' 'Ked sa tu zjavis, tak budes mat problemy,' hovorila som si skodoradostne a neuvedomila som si, ze jeho smrtou som sa dostala do problemov. Klonku som pochovala, vsetko poutierala kvoli odtlackom a jeho tam nechala.
Truhla pomaly klesa, okolo jamy stoja uplakani pribuzni. Pozorujem z dialky Kenov pohreb. 'Keby ste vy vedeli, co to bol za vtacka.' 'A ze si teraz niekde uziva.' 'Ked si on uziva, budem si i ja,' povedala som si a odcestovala som netrapiac sa, co si klonky bezo mna pocnu.
Ked som sa vratila a nenasla nikoho doma, rozhodla som sa ist do Kenovho laboratoria. Nasla som to tam takmer v takom istom neporiadku ako ked som tam bola naposledy. Vznikol vo mne nepokoj, ktory ma nutil cosi hladat. Prezrela som sufliky a naozaj. Nasla som jeho dennik. Ked sa nevrati a ja potrebujem dalsie klony! Dam sa na biologiu? Listujem dennik: nic, nic, nic ... Co? Jeden z poslednych zapisov je:"... napriek velkej snahe sa mi z neznamych pricin klona muza nepodarilo vyrobit ..." Oblial ma studeny pot. On fakt nezije! To nebol klon! A kto ho zabil? Instinktivne som isla do vedlajsej miestnosti. Tam lezali zaskrtene dve klonky. To nie! Zistila som, ze su to druha a tretia. Kto ich skrti? O existencii druhej a tretej klonky som vedela len ja a ... Stvrta klonka! Ta tu nie je! Uz som nebola schopna tie dve klonky pochovat. Kde moze byt stvrta klonka? Nie, nie, nebudem ju hladat, od nej treba ist, co najdalej. Pockat kym nezomrie a az tak sa vratit domov. Moj mozog pracoval rychlo a nespolahlivo. Moj plan mal vela dier, ale to mi bolo jedno. Opat som odcestovala.
Vratila som sa rok po tom, co prisla stvrta klonka. Prisla som. Sedela v kresle. "Zbabelec," vychrstla na mna a hodila opovrzlivy pohlad. O chvilu uz v jej ociach panoval sialeny vyraz. "Zomieram. Vidis?" povedala mi smutne. V izbe bolo pritmie, tak som ju poriadne nevidela. Chcela som zapalit svetlo. "Nezapaluj," povedala mi unavene. "Dalsie klonky som tohto utrpenia zbavila." "I jedneho povodcu som znicila." Robila prestavky medzi kazdou vetou. "Jeden povodca vsak este zije!" hodila na mna nenavistny pohlad. Rozmyslala som, ci ostat alebo sa vyparit. Avsak citila som sa akoby ma niekto priklincoval. Zvazovala som kolko sil este moze mat. Moze ich mat este na niekolko dni, ale i ziadne. Moze to na mna hrat.
V tej chvili sa na mna vyrutila ...