Veziem sa na slonovi. Vlastne, nie som si tym az taka ista. Chvilami mi
pripada, ze je to kon. Pocujem klopkanie. Ano, to je klopkanie kopyt! Nesedim
na tave? Ale tava predsa neklope! Z neba na mna zacinaju kvapkat velke tazke
kvapky. Tak predsa to nie je tava ...
Pozvolna otvaram oci. Prebudzam sa. To bol ale sen! Zatvaram okno, cez ktore
na mna zacali padat kvapky dazda. Kvapky klopu na okennu tabulu coraz
silnejsie. A pomaly utichaju ...
Nastastie je sobota. Nemusim nikam ist. Nechce sa mi ani len vstat z postele.
Vonku krasne prsi a ja mam chut prespat cely den uspavana klepotanim. Napriek
tomu vstavam potesena pohladom na dazd, do ktoreho nemusim ist ...
O dva dni neskor
Pipip ... Pipip ... Do ..., nemozem ostat doma. Musim do prace. Hnusny budik,
sklapni! Pohlad vonku: mokre chodniky, kaluze, ludia s dazdnikmi a neustale
buchotanie padajucich kvapiek.
Vybavena dazdnikom sa pustam do boja s dazdom. Je to viac-menej v
pohode.
Po par dnoch
Susim mokre veci. Uz-uz sa obcas zda, ze prestane prsat a v tej chvili sa
spusti taky lejak, ze aj s dazdnikom je to bez sance. A potom susim
veci.
Dva tyzdne po prvej kvapke
Vecerne spravy su plne povodne. Hreje ma aspon pocit, ze ja som pekne v suchom
a teplucku. A tiez ma tesi, ze ide vikend.
Ktoryze je to uz den od toho osudneho piatku, co zacalo prsat?
Tusim, ze je rano. Iba to tusim, lebo v izbe je pritmie a zavesy zatiahnute nie
su. V podstate moze byt hocijaka denna a mozno i nocna hodina. Cely den je
rovnako. Slnko som uz nevidela ... kolkoze dni? Skoda pocitat, znicena to
vzdavam.
Nieco mi vsak nesedi. Nieco mi chyba. Nieco nie je tak ako byvalo.
Klopkanie ... Co je s klopkanim?
Vykuknem z okna a co nevidim? Nic nevidim. Vlastne vidim ... Vidim hmlu taku
hustu, ze by sa nozom dala krajat. Noo, aspon dajaka zmena, hoci zdaleka nie
k lepsiemu.
Co to je dnes za den?
Uz viem co je horsie ako dazd! Dazd s vetrom. A poriadne silnym.
Stava sa zo mna pomaly vodny zivocich. A zda sa mi, ze nielen zo mna.
Je azda asi len jedna skupina ludi, ktori sa dazdu tesia: vyrobcovia a
predavaci vsetkeho, co sluzi na ochranu proti dazdu.
Prsi uz viac nez dost dni ...
Prestava ma to bavit. Mam vody do konca zivota dost.
Ludia sa uz na uliciach zdrziavaju strasne malo. Mesto mi pripada ako vymrete.
Ponad domy sa prevaluje hmla, vsetko je vlhke, mokre, studene. Akoby sme sa
vracali do dob stredoveku. Prechadza mnou nejasny pocit, ze v meste je
epidemia. Ale nie morova ako v stredoveku. Ma to vsak so stredovekom predsa
len nieco spolocne.
Slnko ... Slnko ...
Kolko dni som nevidela slnko? Styridsat? Viac?
Slnko, kde si? Preco uz na nas nesvietis? Vlastne svietis, ale tie hnusne
mraky nam ta zakryvaju.
Povodne, same povodne
Povodne vsak nie su to najhorsie ...
Konecne rozhovor ...,
konecne rozhovor, ktory nepojednava o tom ake je hrozne pocasie ...
Hlavu hore, dievcatko ... - snazi sa Mark o povzbudenie.
(Mark: narodeny .... v meste ....., farba oci: neurcita, farba vlasov: podobne
ako oci, povolanie: psycholog (dolezity fakt), zvlastne znamenie: vecne dobra
nalada (vlastne takmer vecne))
Toto ma zabija. Chcem vidiet slnko! - chyta ma hysteria.
Uvidis ho ...
Myslis?
Na chvilu ma to povzbudzuje, ale potom sa zase citim mizerne.
Dalsi rozhovor s Markom
Ja mam asi depresiu - presviedcam Marka.
Mark sa uz tiez netvari tak optimisticky ako minule.
S podobnou vetou za mnou chodi coraz viacej ludi - skruti usta Mark.
Mam chut sa mu vyrozpravat. Hlavou mi chodia vsetky moje neuspechy a
prehry.
Tusim, ze o com chces rozpravat - predbehol ma.
O svojich prehrach a neuspechoch - pokracuje.
To robia vsetci.
Teda vsetci mi rozpravaju o tom.
Prikyvla som. Ma pravdu. Chcela som mu hovorit o tom.
Objal ma. To bolo asi fakt jedine, co mohol urobit. I jeho optimizmus je teraz
uz fuc.
Idem ku svojmu psychologovi. Uz i na mna je toho privela - zakoncil.
Zacinam tusit, ze aka epidemia nas zasiahla.
Ako tych styridsat dazdivych dni mohol Noe v arche prezit?
Existuje aj nieco ine ako dazd?
Patdesiaty? Patdesiatyprvy? Patdesiatysiedmy? Sestdesiatyprvy den?
Je to vlastne jedno, ze ktory den to je. Kazdy den je rovnaky.
K spravam o povodniach pribudaju i spravy o coraz vacsom pocte samovrazd.
Ludia si vyberaju dovolenky a mnoho institucii prestava fungovat. Blizi sa
to katastrofe.
Treti rozhovor ...
a opat s Markom
Je to horsie ako mor. Zabija to bez rozdielu - vravi Mark.
Uz len mlcky prikyvujem.
I moj psycholog, teda psycholog pre psychologov si vzial zivot.
Necudujem sa tomu psychologovi. Tiez mam chut skoncovat so zivotom. Sama
neviem, ze preco som to este neurobila.
Slub mi nieco - pyta ma.
Co?
Ze sa nezabijes.
Nie je to lahke, ale hovorim: slubujem ...
... ale nesmies ma opustit - dodavam.
Nie, ja to tiez neurobim - uistuje ma.
Rozmyslam kolko sil ma bude stat splnenie slubu.
Je vobec mozne, aby tolko dni v kuse prsalo?
Jeeej, trha sa mrak. Presvita kusok modrej oblohy. Zeby konecne prestalo prsat?
Je vobec mozne, aby prestalo prsat?
Mracna sa trhaju coraz viac. Chcem si to vonku vychutnat.
Niee, to snad nie ... Ako moze na mna prsat z modrej oblohy?
Aha, muchotravka ... Ta to vyriesi .......
Na druhom konci mesta nevediac, ze ona porusila jeho slub aj Mark slub porusil. A ostavalo uz len par hodin, kym slniecko zacalo svietit ...