Odtlacili sme raft padlami od brehu, predok nasmerovali dolu prudom a uz to islo. Voda okolo nas sa s hukotom valila a my sme sa valili s nou, hoci sme sa snazili aspon trochu vzdorovat - poriadne zaberat padlom. Pred kazdym vaznejsim miestom sme potrebovali poriadne sa rozbehnut. I ked som nevladala, zatala som zuby a zaberala. Inej moznosti nebolo. Rukavy som mala nasiakle vodou. Vodou tejto 5 az 6 stupnovej prekrasne cistej, ale predsa len trochu studenej horskej riecky. Slnko sice svietilo, ale teplo nebolo.
Useky zuriveho padlovania pred valcom, ked mi do hukotu vody ukzlo i nevhodne slovo, sa striedali s nadsenym uvolnenim, ked sa raft zviezol dolu po valci. Adrenalin v mojej krvi stupal.
Isty valec, ako som sa dodatocne dozvedela nazyvany 'zumpa', bol obzvlast pekny. Zviezli sme sa po jednom valci, potom po druhom a vyteseni zastali pri brehu.
Chvilu sme pozorovali problemy kajakara v tom krasnom valci. Potom tam isti 'umelci' prevratili raft, lebo zle najazdili do valca. Ale o chvilku uz boli vsetci stastne von z vody.
Vtedy prisiel nas cas, chytili sme raft, vyniesli a naskakali do neho.
"Hop, hop ..." snazili sme sa rozbehnut raft do dobrej rychlosti. Ale rychlost ktoru sme dosiahli, ked sme dosli k 'zumpe' nebola velmi dobra. No zdalo sa, ze bude stacit. Nestacila. Nadisli sme na vodu vyrazajucu z dna hore na hladinu. Ta sposobila, ze raft sa naklonil na kant. Na moju stranu. S myslienkou, ze 'nekupem' predsa prvy raz, som celkom ochotne do vody vpadla a pravedpodobne vacsina posadky za mnou. Avsak, co nastalo, som neocakavala. Chlad vody som ani nevnimala, horsie bolo, ze vplyvom schladenia sa zmensil objem kyslika v mojich plucach a zdalo sa mi, ze ho mam malo. Ked sa clovek ponori, zvycajne sa i vynori, ked nie je v bezvedomi a navyse ma i 'plavacku'. Vtedy to ale bolo zlozitejsie. Velmi rychle som prakticky pochopila, ako to vo valci vyzera. Teoreticky som uz o valcoch pocula dost vela a dost vela som pocula i o tom, ako sa da vo valci utopit. Voda ma jednoducho tahala dole a hoci ma aj pravidelne vypluvala hore, tak nie dost vysoko, aby som sa nadychla. Nie nad uroven, kde uz nepoletovali kvapky vody. Kolkokrat ma voda stiahla a zase vyplula neviem. Cas plynul velmi zvlastne. Netusim ako dlho moje vnaranie a vynaranie trvalo.
Viem vsak, ze dost dlho na to, aby som stihla rozmyslat ako sa odtial dostat, lebo mavat rukami a nohami by mohlo situaciu este zhorsit a voda samotna nejavila znamky ochoty 'vyplut' ma dobrovolne. Videla som, ze ku mne hadzu zachranny 'pytlik', ale ten sa mi v tej peniacej vode uplne stratil. Uz sa mi zdalo, ze tam ostanem naveky. A myslela som, ze tam biedne zhyniem. Ale to som vobec nemala v plane!
Zda sa, ze ked ma Bialka poriadne vypla'kala, tak sa predsa len rozhodla ma pustit. Pomaly som zistovala, ze konecne som panom svojich koncatin, ktore sa snazili dopravit ma k brehu. Vysla mi naproti sestra a pomohla mi dostat sa na breh. Bolo to o nieco tazsie, lebo veci na mne nasiakli vodu a nohy som mala mierne oslabene. Musela som si sadnut a chvilu som nebola schopna nicoho len bezducheho pozerania sa dopredu. Sestra si to vysvetlovala tym, ze som utrpela sok, prefackavala ma a stavala na nohy. Nechcela si dat vysvetlit, ze som v poriadku, len potrebujem chvilu oddych. Nemam rada tvrdy alkohol a nezvyknem ho pit, ale teraz som s nadsenim prijala podavanu flasu s rumom, ci fernetom, ci ani neviem cim.
Presla ma chut sadnut opat do raftu a ist dalej, ale nemala som inu moznost - musela som.
Dozvedela som sa, ze vsetci okrem mojej sestry z raftu vypadli. Ona sama pristavila cln pri brehu a pochytala padla. Vsetci postupne vysli na breh, hoci jeden tam nechal topanky. Ja som vo valci ostala asi najdlhsie. Ako posledna som vstupila na breh. Asi ma zasiahla 'Neptunova pomsta', pretoze som rano jedla rybicky v oleji a rybky 'chcu plavat'. Nedala som na radu starsej, mudrejsej, skusenejsej sestry, ktora bola natolko poverciva, ze si tie rybky so mnou na ranajky nedala.
Takze druhe narodeniny oslavujem 11.7.